Wp/isv/Hebrejsky jezyk
![]() | |
Obča informacija | |
---|---|
Ozemja | Izraelj |
Narodnost | Hebreji |
Govoritelji |
|
Pismo | Hebrejsko pismo |
Jezyčna rodina | |
Hebrejsky (heb.: עִבְרִית, ʿĪvrīt, [ʕivˈrit] abo [ʔivˈʁit]) jest severozapadny semitsky jezyk v sostavu afroaziatskoj jezykovoj rodiny. Regionalny dialekt hanaanskyh jezykov, na ktorom početkovo sut govorili izraeljci i ktory ostaval se glavnym jezykom do 200 goda n.e., a takože liturgičnum jezykom judaizma (pri periodu Vtorogo Hrama) i samaritanizma.[1] Jezyk je byl vozrodženy kak razgovorny v 19. stolětju i jest jedinym uspěšnym velikym priměrom jezykovogo vozrodženja. Tuto jest jediny hanaansky jezyk, a takože jedin iz dvoh severozapadnyh semitskyh jezykov, drugym iz ktoryh jest aramejsky, na ktorom govoret i dodnes.[2][3]
![](http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/f/f5/%D7%94%D7%9E%D7%99%D7%9C%D7%94_%D7%A2%D7%91%D7%A8%D7%99%D7%AA_%D7%91%D7%9B%D7%AA%D7%91_%D7%95%D7%91%D7%9B%D7%AA%D7%91_%D7%94%D7%A2%D7%91%D7%A8%D7%99_%D7%94%D7%A7%D7%93%D7%95%D7%9D.jpg/220px-%D7%94%D7%9E%D7%99%D7%9C%D7%94_%D7%A2%D7%91%D7%A8%D7%99%D7%AA_%D7%91%D7%9B%D7%AA%D7%91_%D7%95%D7%91%D7%9B%D7%AA%D7%91_%D7%94%D7%A2%D7%91%D7%A8%D7%99_%D7%94%D7%A7%D7%93%D7%95%D7%9D.jpg)
Same ranejši obrazce pismennosti na davnohebrejskom jezyku datujut se 10. stolětjem do n.e.[4] Bez malogo vsa Hebrejska Biblija jest napisana na biblijskom hebrejskom jezyku, večša čest ktorogo v jego nyněšnjem vidu odnosi se k dialektu, ktory, po mnenju naučnikov, je procvetal priblizno v 6. stolětju do n.e., pri vavilonskoj nevolji. Po tutomu povodu hebreji s davnogo času imenujut svoj jezyk lašon ha-kodeš (לְשׁוֹן הַקֹּדֶש, bukvalno «svečeny jezyk» abo «jezyk svetosti»). V Bibliji jezyk imenoval se ne hebrejskym, a Jehudit (prěklad: «judejskym») abo sapat-kanaan (prěklad: «jezyk Hanaana»). Mišna Gitin 9:8 nazyvaje tutoj jezyk Ivrit, inače davnohebrejskym; jednako Mišna Megila nazyvaje tutoj jezyk ašurit, inače asirijskym, čto izhodi od imena koristajemogo alfabeta, v odličje od hebrejskogo, inače paleohebrejskogo alfabeta.[5]
Hebrejsky je prěstal byti razgovornym jezykom někde medžu 200 i 400 godami n.e. pokoliko prišedl v upadok poslě neudačnogo povstanja Bar-Kohby, ktoro hebreji Judeji počeli suprotiv Rimskoj Imperiji. Aramejsky i, v maloj měrě, grečsky jezyki uže koristali se kak medžunarodny, osoblivo posrěd elity i emigrantov.[6] Hebrejsky shranil se do srědnjevěčja kak jezyk hebrejskoj liturgiji, rabinskoj literatury, vnutrihebrejskogo trgovanja i hebrejskoj poeziji. Prva datovana kniga, natipkana na hebrejskom, je byla izdana Abrahamom Gartonom v Redžo (Kalabrija, Italija) v 1475 godu.[7]
S pojavjenjem sionizma v 19. stolětju hebrejsky prěžil pravdivo vozrodženje kak razgovorny i literaturny jezyk. Stvorjenjem modernoj versiji hebrejskogo jezyka je rukovodil Elězer Ben-Jehuda. Moderny hebrejsky (ivrit) je stal oficialnym jezykom Državy Izraelj. Po ocenkam, v 1998 godu na hebrejskom sut govorili 5 milionov ljudij, a v 2013 — večše 9 milionov ljudij.[8] Poslě Izraelja Sjedineny Štaty sut krajinoju s največšim čislom ljudij, govorečih na hebrejskom — problizno 220 tysečev ljudij.[9]
Moderny hebrejsky jest oficialnym jezykom Državy Izraelj,[10][11] togda kak dovozrodžene formy hebrejskogo koristajut se dlja molitvy abo obučenja v hebrejskyh i samaritanskyh občinah po vsemu světu; poslědnja grupa koristaje samaritansky dialekt kak liturgičny jezyk. Kak ne-rodny jezyk on izučaje se glavno hebrejami, ne živučimi v Izraelju, studentami v Izraelju, archeologami i jezykoznavzcami, ktory usposobjeny dlja izučenja Blizkogo Vozhoda i jego civilizacijah, a takože bogoslovam v hristijanskih seminarijah.
Etimologija
[edit | edit source]Moderno medžuslovjansko slovo «hebrejsky» jest pridavnikom od slova «hebrej», ktoro proizhodi od davnogreč.: Ἑβραῖος (hebraîos) i aramejskogo 'ibrāy, ktory v koncu proizhodet od biblijskogo hebrejskogo (עברי), jednogo iz něktoryh imen izraeljskogo (hebrejskogo i samaritanskogo) naroda. Tradicijno mysle se, že tutoj pridavnik je osnovany na imenu prědka Abrahama Ebera, spomněnogo v 1. knigě Mojseja 10:21. Mněje se, že ime je osnovano na semitskom korenje ʕ-b-r (ע־ב־ר), ktory označaje «po drugu stranu», «poprěk»;[12] objasnjenja termina «hebrejsky» obyčajno prěkladajut jego smysl priblizno kak «s drugoj strany [rěki/pustynji]» — inače ekzonim dlja žiteljev zemji Izraelja i Judeji, věrojetno s točky zrěnja Mesopotamiji, Finikiji abo Transjordaniji (pri tom razgovor, věrojetno, o rěkě Efrat, Jordan abo Litanija; abo, věrojetno, o severnoj Arabijskoj pustynji medžu Babilonijej i Hanaanom).[13] Sravnite slovo Habiru abo rodstveno asirijcko ebru, ktoro imaje totožno značenje.[14]
Jedna iz samyh ranyh referencij nazvy jezyka kak «hebrejsky» strěčaje se v prologě k Knigě proroka Siraha, ktoro datuje se 2. stolětjem do n.e.[15] Hebrejska Biblija ne koristaje termin «hebrejsky» odnosno jezyka hebrejskogo naroda;[16] jego večše pozdna historiografija, v Knigě Kraljej, nazyva jego יְהוּדִית Jehudit «Judejskym (jezykom)».[17]
Fonologija
[edit | edit source]Biblijsky hebrejsky je imal tipičnu semitsku sbirku suglasok s faringalnymi [ʕ], [ħ], redom «emfatičskyh» suglasok (možlivo, abruptivnyh, ale tuto ne jest sporno), lateralnym frikativnym [ɬ], a na večše ranyh stadijah takože uvularnyh [χ] i [ʁ], ktory sut slili se s [ħ] i [ʕ] v večše pozdnějšem biblijskom hebrejskom, a [b, g, d, k, p, t] sut byli podvrgnute alofonicxskoj spirantizaciji do [v, ɣ, ð, x, f, θ] (znajemogo kak begedkefet). Sama ranejša sistema glasok biblijskogo hebrejskogo jezyka sut sodrživala protosemitske samoglaski [a, aː, i, iː, u, uː], a takože [oː], ale tuta sistema s časom je mnogo prěměnila se.
K času pojavjenja svitkov Mrtvogo morja [ɬ] je obratil se v [s] v hebrejskyh tradisijah, ačekoli u samaritam on je slil se s [ʃ]. V tiberijskoj tradiciji čitanja srědnjevěčja jestvovala sistema glasok [a, ɛ, e, i, ɔ, o, u, ă, ɔ̆, ɛ̆], ačekoli v drugyh srědnjevěčnyh tradicijah čitanja glasok sut bylo menje.
Red tradicij čitanja shranil se v liturgičnom ustroje. V iztočnyh (sefardskyh I mizrahimskyh) hebrejskyh tradicijah čitanja emfatičske suglasky realizujut se kak faringealizovane, togy kak aškenazske (severne I iztočnoevropejske) tradicije sut utratili emfatične i faringalne suglaske (ačekoli suglasno aškenazskomu zakonu, faringalna artikulacija jest vyše preferovana uvularnoj abo grtanoj artikulaciji pri prědstavjanji občiny v religijnom služenji, takom kak molitva I čitanje Tory) i pokazyvaje izměščanje [w] v [v]. Samaritanska tradicija imaje složnu sistemu glasok, ktora daže priblizno ne odpovědaje tiberijskym sistemam.
Moderny hebrejsky izgovor je razvil se iz směšanja različnyh hebrejskyh tradicij čitanja, ktory v cělom sklanjajut se k uproščenju. Podolg s izgovorom sefardskogo hebrejskogo jezyka, emfatičske suglasky sut izměstili se na svoji obyčajne analogi, [w] na [v], a [ɣ], [ð] i [θ] odsutstvujut. Večinstvo izraeljcev dnes tako že sjedinjajut [ʕ] i [ħ] s [ʔ] i [χ], ne imajut kontrastnoj geminaciji i proiznoset [r] kak uvularny frikativ [ʁ] abo zvonky velarny frikativ [ɣ], a ne alveolanro drganje, iz-za vliva aškenazskogo hebrejskogo. Suglasky [tʃ] i [dʒ] sut stali fonematičnymi iz-za pozajetyh slov, i [w] tako že je byl vvedeny ponovno.
Suglasky
[edit | edit source]Proto-semitsky | MFA | Hebrejsky | Priklad | |||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
pismeny | Biblijsky | Tiberijsky | Moderny | Slovo | Značenje | |||
*b | [b] | ב3 | ḇ/b | /b/ | /v/, /b/ | /v/, /b/ | בית | dom |
*d | [d] | ד3 | ḏ/d | /d/ | /ð/, /d/ | /d/ | דב | medvěd |
*g | [g] | ג3 | ḡ/g | /ɡ/ | /ɣ/, /ɡ/ | /ɡ/ | גמל | velblud |
*p | [p] | פ3 | p̄/p | /p/ | /f/, /p/ | /f/, /p/ | פחם | vugolj (vuglja) |
*t | [t] | ת3 | ṯ/t | /t/ | /θ/, /t/ | /t/ | תמר | palma |
*k | [k] | כ3 | ḵ/k | /k/ | /x/, /k/ | /χ/, /k/ | כוכב | zvězda |
*ṭ | [tʼ] | ט | ṭ | /tˤ/ | /tˤ/ | /t/ | טבח | |
*q | [kʼ] | ק | q | /kˤ/ | /q/ | /k/ | קבר | mogyla, grob |
*ḏ | [ð] / [d͡ð] | ז2 | z | /z/ | /z/ | /z/ | זכר | mužsky |
*z | [z] / [d͡z] | זרק | kydati | |||||
*s | [s] / [t͡s] | ס | s | /s/ | /s/ | /s/ | סוכר | cukr |
*š | [ʃ] / [s̠] | שׁ2 | š | /ʃ/ | /ʃ/ | /ʃ/ | שׁמים | nebo |
*ṯ | [θ] / [t͡θ] | שׁמונה | osm | |||||
*ś | [ɬ] / [t͡ɬ] | שׂ1 | ś | /ɬ/ | /s/ | /s/ | שׂמאל | lěvy |
*ṱ | [θʼ] / [t͡θʼ] | צ | ṣ | /sˤ/ | /sˤ/ | /ts/ | צל | těnj, stěnj |
*ṣ | [sʼ] / [t͡sʼ] | צרח | krik | |||||
*ṣ́ | [ɬʼ] / [t͡ɬʼ] | צחק | směh | |||||
*ġ | [ɣ]~[ʁ] | ע | ʻ | /ʁ/ | /ʕ/ | /ʔ/, - | עורב | vran |
*ʻ | [ʕ] | עשׂר | deset | |||||
*ʼ | [ʔ] | א | ʼ | /ʔ/ | /ʔ/ | /ʔ/, - | אב | otec |
*ḫ | [x]~[χ] | ח2 | ḥ | /χ/ | /ħ/ | /χ/ | חמשׁ | pet |
*ḥ | [ħ] | /ħ/ | חבל | šnur, povraz | ||||
*h | [h] | ה | h | /h/ | /h/ | /h/, - | הגר | |
*m | [m] | מ | m | /m/ | /m/ | /m/ | מים | voda |
*n | [n] | נ | n | /n/ | /n/ | /n/ | נביא | prorok |
*r | [r] | ר | r | /ɾ/ | /ɾ/ | /ʁ/ | רגל | noga |
*l | [l] | ל | l | /l/ | /l/ | /l/ | לשׁון | jezyk |
*y | [j] | י | y | /j/ | /j/ | /j/ | יד | ruka |
*w | [w] | ו | w | /w/ | /w/ | /v/ | ורד | roza |
Protosemitsky | MFA | Hebrejsky | Biblijsky | Tiberijsky | Moderny | Priklady |
Primětky:
- Protosemitsko *ś kako prědže izgovorjalo se kak [ɬ] v biblijskom hebrejskom, ale v finikijskom alfabetu ne je bylo takoj vykva, zatom bukva ש imala dva izgovora, ktory sut zvučali kak [ʃ] i [ɬ]. Pozdněje, jednako, zvuk [ɬ] je sjedinil se s [s], ale stara ortografia je byla shranjena, i obadva izgovora ש sut byli grafičsky uděljane v tiberijskom hebrejskom kak שׁ [ʃ] suprotiv שׂ [s] < [ɬ].
- Biblijsky hebrejsky v 3. stolětju do n.e., věrojetno, kako prědže je različal fonemy ġ suprotiv ʻ i ḫ suprotiv ḥ, o čem svědčet transkripciji v Septuagintě. Kak i v slučaju s [ɬ], ne je bylo bukv dlja označenja tutyh zvukov, a jestvujuče bukvy sut izpolnjali dvojnu funkciju: ח dlja [χ] i [ħ] i ע для [ʁ] i [ʕ]. Vo vsih tutyh slučajah, jednakom zvuki, ktory sut prědstavjeny jednoj i toj že bukvoju, v koncu sut slili se i ne ostavili nikakyh dokazov (kromě rannjih transkripcij) ranějših razlik.
- V hebrejskom i aramejskom jezykah v jedin moment je slučila se spirantizacija begedkefeta, vslěd čego smyčne zvuki [b ɡ d k p t] sut byli smekčeny do odpovědajučih frikativov [v ɣ ð x f θ] (oni zapisyvajut se kak ḇ ḡ ḏ ḵ p̄ ṯ) pri pojavjenji poslě samoglasky i ne geminirovanyh. Tuto izměnjenje, věrojetno, je slučilo se poslě togo, kak prvonačelne davnoaramejske fonemy [θ] i [ð] sut izčeznuli v 7. stolětju do n.e. i, věrojetno, slučilo se poslě utraty davnohebrejskogo [χ] i [ʁ] okolo 200 goda do n.e. Vědomo, že on je pojavil se v hebrejskom vo 2. stolětju. Prěz něktory čas tuto poslědovateljno izměnjenje je stalo kontrastnym po slovesno-medialnoj i konečnoj pozicijam (ačekoli i s nizkym funkcionalnym brěmenem), ale po početkovoj poziciji slova oni sut ostavali sr alofoničskymi. V modernom hebrejskom tutua razlika imaje večše vysoko funkcionalno brěme iz-za utraty geminaciji, ačekoli donyně shranili se jedino tri frikativa: [v, χ, f] (frikativ [x] proiznosi se kak [χ] v modernom hebrejskom). Ostatne proiznoset se kak odgovarjajuče smyčne zvuki, pokoliko moderny hebrejsky izgovor je byl osnovany na sefardskom izgovoru, ktoro utratilo razliku.
Gramatika
[edit | edit source]Gramatika hebrejskogo čestično jest analitična, izražajuča take formy, kak dativ, ablativ i akuzativ, s pomočju prědložnikovyh čestic, a ne gramatičnyh padežev. Jednako slovoizměnenje igraje rěšajuču rolju v obrazovanji glagolov i imennikov. Napriklad, imenniki imajut konstruktno stanje, imenujemo «smihut», dlja označenja odnošenja «prinaležnosti k»: tuto jest protivnost genetivu večše flektivnyh jezykov. Slova v smihut često kombinujut se s defisami. V modernom govoru koristanje konstrukciji poněkogda medžuaobno s prědlogom «šel», ktory označaje «iz». Jednako jest mnogo slučajev, kogda stare sklanjajeme formy shranjajutvse (osoblivo v idiomatičnyh izraženjah i tomu podobnom), i «ličny»-enklitiki mnogo koristajut se dlja sklonjenja prědlogov.
Morfologija
[edit | edit source]Kak i vse semitske jezyky, hebrejsky jezyk demonstriruje strukturu osnov, sostoječih se iz, kak pravilo, iz «trěhbukvenyh» abo 3-suglasnyh korenjev, iz ktoryh imenniki, pridavniki i glagoly obrazujut se različnymi sposobami: napriklad, putem vstavjenja samoglasok, udvojenja suglasok, prodolženja samoglasok i/abo dodavanja prěfiksov, sufiksof abo infiksov. Jestvujut takože 4-suglasne korenja, ktore je stali večše čestymi v modernom jezyku iz-za procesa obrazovanja glagolov iz imennikov, ktory sami sostojet iz 3-suglasnyh glagolov. Něktore trěhbukvene korenja utračajut jednu iz svojih suglasok v večinstvu form i imenujut se «nahim» (oddyhajuče).
V hebrejskom koristaje se red jednobukvenyh prěfiksov, ktore dodajut se do slov dlja različnyh celjev. One imenujut se neodděljajemymi prědlogami abo bukvalno «bukvami koristanja» (heb.: אותיות השימוש, otijot hašimuš). K takym elementam odnoset se: oprěděljeny člen ha- (kak anglijsko «the»); prědlogy be- (= «v»), le- (= «k, v, na, ot, do»; skračena versija prědloga el), mi- (= «od, iz, u, s, po»; skračena veraija od prědloga min); svezniky ve- (= «i»), še- (= «tot»; skračena versija od biblijskogo sveznika ašer), ke- (= «kak, podobno»; skračena versija sveznika kmo).
![](http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/3e/%D7%A2%D7%91%D7%A8%D7%99%D7%AA_handwritten_form.jpg/220px-%D7%A2%D7%91%D7%A8%D7%99%D7%AA_handwritten_form.jpg)
Samoglaska, suprovadžajuča každu iz tyh bukv, može različati se od nazvanyh vyše, zavisno od prvoj bukvy abo nastupnoj za njej samoglaski. Pravila, regulirujuče tute izměnjenja, ktore praktično ne izpolnjajut se v razgovornoj rěči, pokoliku večinstvo nositeljev jezyka sklonni koristati obyčnu formu. Jednako jih možlivo uslyšati v bolje oficialnyh okolnostah. Napriměr, ako li prědlog stavi se prěd slovom, ktoro počinaje se s podvigajemoju bukvoju Šva, to kak prědlog koristaje se samoglaska [i] (pri tutom načelna bukva može byti oslabjena): razgovorno bi-kfar (= «v vesi») pristoji bolje formalnomu bi-hfar.
Oprěděljeny člen može byti vstavjeny medžu prědlogom abo sveznikom i slovom, ko ktoromu on odnosi se, iz-za čego obrazuje sostavne slova, take kak me-ha-kfar (= «iz vesi»). Poslědne takože demonstruje izměnjenje samoglaski v slově mi-. V slučaju s be, le i ke oprěděljeny člen prěobrazuje se v prědrastku, ktora poslě obračaje se v ba, la abo 'ka. Zatom *be-ha-matos obračaje se v ba-matos (= «v ploskosti»). S me tutogo ne slučaje se (prěd bukvoju «he» koristaje se forma «min» abo «mi-», zatom dozvolimoju formoju jest me-ha-matos, čto označaje «s samoleta».
- * ukazyvaje na to, že tuty priměr jest gramatično nestandardnym.
Žrla
[edit | edit source]- ↑ Chomsky, William (1957). Hebrew: The Eternal Language (na anglijskom). Philadelphia: The Jewish Publication Society of America. str. 1–13.
- ↑ Grenoble, Leonore A.; Whaley, Lindsay J. (2005). Saving Languages: An Introduction to Language Revitalization. United Kingdom: Cambridge University Press. str. 63. ISBN 978-0-521-01652-0. Bylo arhivovano iz iztočnika 8 aprilja 2023. Data dostupa: 28 mareca 2017.
Hebrew is cited by Paulston et al. (1993:276) as 'the only true example of language revival.'
- ↑ Fesperman, Dan (26 aprilja 1998). "Once 'dead' language brings Israel to life Hebrew: After 1,700 years, a revived language becomes a common thread knitting together a nation of immigrants with little in common except religion". The Baltimore Sun. Sun Foreign Staff. Bylo arhivovano iz iztočnika 29 mareca 2017. Data dostupa: 28 mareca 2017.
- ↑ "Most ancient Hebrew biblical inscription deciphered". Physorg.com. 7 januara 2010. Bylo arhivovano iz iztočnika 27 januara 2012. Data dostupa: 25 aprilja 2013.
- ↑ Hoffman, Joel M. In the Beginning : A Short History of the Hebrew Language. New York, New York University Press, 2006, p. 169.
- ↑ "If you couldn't speak Greek by say the time of early Christianity you couldn't get a job. You wouldn't get a good job. A professional job. You had to know Greek in addition to your own language. And so you were getting to a point where Jews... the Jewish community in, say, Egypt and large cities like Alexandria didn't know Hebrew anymore, they only knew Greek. And so you need a Greek version in the synagogue." – Josheph Blankinsopp, Professor of Biblical Studies University of Notre Dame in A&E's Who Wrote the Bible
- ↑ "Abraham Ben Isaac Ben Garton". Encyclopedia.com. Bylo arhivovano iz iztočnika 27 oktobra 2022. Data dostupa: 27 oktobra 2022.
- ↑ "'Kometz Aleph – Au': How many Hebrew speakers are there in the world?". Nachman Gur for Behadrey Haredim. Bylo arhivovano iz iztočnika 4 novembra 2013. Data dostupa: 2 novembra 2013.
- ↑ "Table 53. Languages Spoken at Home by Language: 2009", The 2012 Statistical Abstract, U.S. Census Bureau, bylo arhivovano iz iztočnika 25 dekembra 2007, data dostupa: 27 dekembra 2011
- ↑ "Arabic Downgraded in Israel". Language Magazine (na anglijskom). 14 avgusta 2018. Data dostupa: 5 avgusta 2024.
- ↑ Holmes, Oliver; Balousha, Hazem (19 julija 2018). "'One more racist law': reactions as Israel axes Arabic as official language". The Guardian (na anglijskom). ISSN 0261-3077. Data dostupa: 5 avgusta 2024.
- ↑ "Strong's Hebrew: 5676. עֵ֫בֶר (eber) – region across or beyond, side". biblehub.com. Bylo arhivovano iz iztočnika 17 aprilja 2018. Data dostupa: 25 mareca 2018.
- ↑ "הספריה של מט"ח". Lib.cet.ac.il. Bylo arhivovano iz iztočnika 2 maja 2013. Data dostupa: 25 aprilja 2013.
- ↑ Muss-Arnolt, William (1905). A Concise Dictionary of the Assyrian Languages (na anglijskom). Reuther & Reichard. str. 9. Bylo arhivovano iz iztočnika 8 aprilja 2023. Data dostupa: 10 junija 2021.
- ↑ Géza Xeravits; József Zsengellér (25 junija 2008). Studies in the Book of Ben Sira: Papers of the Third International Conference on the Deuterocanonical Books, Shime'on Centre, Pápa, Hungary, 18–20 May, 2006. Brill. str. 43–. ISBN 978-90-04-16906-7.
- ↑ Barton, John, ed. (2004) [2002]. The Biblical World. 2. Taylor & Francis. p. 7.
- ↑ 2. Kniga Kraljev 18:26.
Vněšnje linky
[edit | edit source]- Tutoj članok imaje prěvod iz članka «Hebrew language» v Vikipediji na anglijskom (spis avtorov; dozvoljeńje CC BY-SA 4.0).